nevěsta Katka napsala… Náš príbeh je príbehom Slovenky a Walešana, našich úžasných rodín, takmer zmeškaných zásnub, stratenej svadobnej kytice a veľkej lásky.

Stretli sme sa na Hawaii pred 4 rokmi, kde nás predstavila moja najlepšia kamarátka. Prvú pusu sme si dali u mňa v izbe, v dome mojich rodičov v Trnave, o pol roka neskôr. Po pár mesiacoch denného skypovania a low cost letov sem a tam som si zbalila kufor a odišla z domu za mužom svojho života do Walesu.

Po roku bývania so študentmi v spoločnom dome, jazde po nesprávnej strane cesty a mnohých lekciách o rozdieloch medzi rugby a americkým futbalom, som si tu našla prácu, zvykla si na úzke walešské cesty, výkyvy počasia a dočkala sa aj nášho vlastného bývania. Toto všetko berieme ako najepšiu skúšku nášho vzťahu.

Keď sme spolu začali bývať, Owen si robil doktorát z astrofyziky a ja som mu kontrolovala všetky jeho publikácie – ale keďže prírodné vedy a fyzika boli mojou najväčšou nočnou morou počas celého štúdia, nikdy som nečítala význam slov, iba gramatiku a vetnú skladbu. A takto som takmer zmeškala vlastné zásnuby. Po dvoch rokoch vzťahu, deň pred odletom na krstiny nášho druhého krsniatka, sestrinej Elišky, som kontrolovala “Poďakovanie” na začiatku dizertačnej práce. Na konci bolo napísané krásne poďakovanie snúbenici Kataríne. Gramaticky bez chyby. Stále mi nič nedochádzalo, až kým som nezbadala Owena kľačať uprostred našej obývačky, s krabičkou v ruke, a obligátnou otázkou na perách. Dostala som krásny prsteň s turmalínom, ktorý precestoval pol sveta, aby skončil na mojom prste. Po prvotnom šoku nasledovalo priznanie, že Owen to mal celé naplánované pol roka dopredu. Jeho tajným komplicom bola moja sestra, ktorá s ním komunikovala celú tú dobu cez prekladač. Pomáhala mu vybrať ten správny prsteň ešte aj z pôrodnice, keď bol Owen na konferencii v Maine, čo najďalej od nášho klenotníctva, aby som na nič neprišla. Svadbu sme sa rozhodli usporiadať doma na Slovensku, aby sa mohla zúčastniť celá rodina, a priatelia radi prileteli do krajiny krásnych žien a lacného piva.

Svadobné šaty som si kúpila mesiac po zásnubách v Londíne, kde mi ich odobril budúci manžel. Na Vianoce som ich previezla domov a nechala v rukách rodinnej krajčírky spolu s obrázkami, ako by mali vo finále vyzerať. Ako modelka na skúškach ma zastúpila moja úžasná multifunkčná sestra.
Svadobný oblek sme našli v Trnave, jediný kus na sklade, presne podľa našich predstáv.

Počas Vianoc sme museli absolvovať všetky prípravy, ktoré sme stihli. Najbližšie sme totiž prilietali až na svadbu v júni. Tu nastúpila naša úžasná rodina – moja mama a sestra, a ich šikovné ruky, úžasné nápady a vkus bolo vidieť a cítiť na každej dekorácii. Pretože práve oni dve po večeroch vyrábali pierka, zasadací poriadok, dekorácie na stoly… Jednoducho vintage svadbu, akú som si vysnívala.

Naším snom bol obrad vonku a následná malá hostina pre rodinu a priateľov blízko môjho rodičovského domu v Trnave. Také miesto sme aj našli – Planinka pri Dechticiach, lovecký zámoček uprostred lesa, starosta ochotný oddať nás na trávniku pred zámkom, na mieste kde sa moji rodičia prvýkrát stretli pred viac než 30-timi rokmi.

Svadobné fotenie sme absolvovali deň pred svadbou a náš úžasný fotograf Peter Hečko nás nafotil takých, akí sme. Uprostred lesa a zrúcaniny na Katarínke. Niekde tam, na jednej z krásnych lúk, sme zabudli moju prekrásnu svadobnú kyticu z Ateliéru Papaver v Trnave, na čo sme prišli až o pár hodín neskôr doma v Trnave. Po strašnej panike nám volali majitelia Planinky, že sa uprostred noci, potme, vydali kyticu hľadať, a našli ju. Tým zachránili náš krásny deň.

V sobotu 14. júna večer všetko prebehlo ako malo. Krásne dvojjazyčne, od odobierky až po čepčenie. Jedlo sa, pilo, plakalo a oslavovalo do tretej ráno. Naša svadba by sa nekonala bez obrovskej pomoci našej rodiny, priateľov a ostatných dobrých ľudí, ktorých sme stretli. Ďakujeme/Diolch.

fotografie Peter Hečko | kytice Ateliér Papaver | lokalita lovecký zámeček Planinka, Dechtice