Lucia Sekerová, nejen svatební fotografka, ale i držitelka ocenění Cannon Junior Award v kategorii každodenní život v fotožurnalistické soutěži Czech Press Photo, napsala…

S vtedy ešte nedočkavými snúbencami Natáliou a Braňom sme sa skontaktovali cez slovenský svadobný portál Mojasvadba.sk. Ako mi neskôr povedala Natália, už dávnejšie obdivovala fotografie inšpirované slovenskou ľudovou kultúrou, ktoré som fotografovala neveste a zároveň kamarátke Ivanke. V tej dobe už mala rezervovaného svadobného fotografa, avšak napriek tomu sa rozhodla ma osloviť s možnosťou fotografovania ich spoločných svadobných portrétov mimo ich veľký deň. Vždy veľmi ocením, keď si snúbenci želajú absolvovať fotografovanie v iný deň, než je ten svadobný. Najväčším pozitívom je asi čas, ktorý už nehrá proti nám, môžeme si dovoliť vycestovať za krásami slovenskej prírody ďalej, než pár kilomentrov od miesta svadby, a z počasia sa zrazu tiež stane najlepší priateľ fotografa. Môžem len vrelo odporúčať.

Stretnutie sme zrealizovali týždeň pred svadbou, ktorá sa konala 27.9.2014. Bola som trocha nervózna z tak krátkeho časového intervalu, ale keď som vstúpila do pubu, kde ma už čakali snúbenci, všetok stres opadol, len čo som ich zbadala. Na rozdiel odo mňa, boli pokojní, vyrovnaní a vysmiati od ucha k uchu. Po malom zoznámení som ich vyzvala, aby mi o sebe v krátkosti niečo povedali: o ich zoznámení, zasnúbení, aké majú hobby, čo majú radi, o predstave svadby a fotografovania…

Dozvedela som sa, že sa zoznámili počas Natáliiných právnických štúdií v Bratislave, kde obaja žili. Neskôr ich predsa len z ruchu hlavného mesta odlákalo čaro prírody a túžba po návrate do rodného kraja. Rozhodli sa pre Nové Mesto nad Váhom ležiace pri úpätí pohoria Malých Karpát, v západnej časti Slovenska. Po šiestich rokoch spoločného života Braňo dospel k rozhodnutiu, že je správny čas, aby ich vzťah dostal nový, hlbší rozmer – rozmer manželstva a spoločnej rodiny. Obaja sú milovníci divadla, a tak zobral Braňo vtedy ešte nič netušiacu partnerku na predstavenie Maľované na skle do žilinského divadla, kde ju po skončení hry pred obecenstvom romanticky požiadal o ruku. „Nemusím dúfam opisovať, čo nastalo potom,“ s úsmevom skonštatovala Natália.

Od debatovania o ich vzťahu sme prešli až k predstave samotného fotografovania. Veľmi ma potešilo, že mi dali volnú ruku. Jediná ich podmienka, teda bolo to skôr želanie, aby fotografie pôsobili ako jednotný celok a pozadím bola miestna príroda. Keďže vrcholilo babie leto a nastupovala už pomaličky jeseň, začala som rozmýšlať nad niečím typickým pre jesenné obdobie, ale zároveň nad niečím, čo by odzrkadľovalo aj našu slovenskú ľudovú kultúru a jej často už zabudnuté zvyky. O pár dní po stretnutí mi to došlo. V mysli sa mi vynorila myšlienka na starú ľudovú pieseň s názvom Červené jabĺčko.

Moja úloha bola jasná – nájsť v okolí veľký jabloňový sad. Natália s Braňom nadšene s nápadom súhlasili, a rovnako ako ja, sa pustili do hľadania. Zhodou náhod mal Braňo známeho v blízkom poľnohospodárskom družstve v Podolí, ktoré sa okrem iného zaoberá aj pestovaním jabloní. Nasledovalo rozmýšľanie nad vizážou – pre umocnenie dobového dojmu sme sa rozhodli použiť tzv. partu, ale moderného rázu (v minulosti charakteristický znak ľudového svadobného kroju, ktorý symbolizoval panenstvo) a pre Braňa sme zvolili klobúk s pierkom (tiež dôležitý prvok pánského svadobného odevu, ktorý symbolizoval slobodný stav muža). Ďalej som Natáliu poprosila, či by nevzala rozkladací rebrík, aby som mohla fotografovať viac z nadhľadu, a zabrať tak i čaro okolitej krajiny.

Stretli sme v pondelok dva dni po ich svadbe. Zaparkovali sme priamo pod rozsiahlymi jabloňovými sadmi a začali vyberať veci z auta. Medzi nimi bol aj vyššie spomínaný rebrík, za ktorý sa mi ospravedlňovali, že je celý špinavý od farby z dávnejšej rekonštrukcie bytu, ale že lepší nemali. Ja som to videla inak – bol naprosto perfektný, a tak sme ho nakoniec použili ako rekvizitu. Počasie nám prialo, obaja boli neskutočne fotogenickí, Nátalia krásne usmievavá, a dokonca Braňo aj po troch vyčerpávajúcich hodinách fotografovania, vyzeral, že ho to stále baví. Zajedli sme si vynikajúcich šťavnatých jabĺčok a zotrvali až do úplneho západu slnka. Pán, čo nás mal nastarosti, nám nadelil výslužku v podobe koša s jablkami a unavený, ale spokojný z dobre odvedenej spolupráce sme sa pobrali domov.

Sama Natália výsledok ohodnotila slovami: „Úžasné!“, čo ma nesmierne potešilo. Na záver by som len dodala, že jablko asi nebude nazývané symbolom plodnosti len tak. Na jar chystáme ďalšie spoločné fotografovanie a tentokrát nás bude o pol človiečika naviac.

fotografie Lucia Sekerová | šaty nevěsty Svadobný Salón Nicole, Bratislava | make-up a vlasy Janka Palenčárová | oblek ženicha Topman, Edimburgh | motýlek The Tie Bar, Jamaica | kytice a květinový design švagrová Mirka a MISHU design | květinová čelenka Sashe.sk/miselkatt | jablečný sad  Poľnohospodárske družstvo v Podolí

…